Verím, ale do kostola nechodím – prečo je to zlý prístup (text)

Na začiatok trochu vtipu a teraz prejdime seriózne k téme. „Verím v Boha, ale do kostola nechodím. Cirkev neuznávam a nepotrebujem“. Toto sú slová, ktoré už počuli mnohí z nás. Pokúsim sa vysvetliť môj pohľad na tento prístup.

Ja ako človek, ktorý v Boha verí, chodí do kostola a snaží sa vieru aj žiť, to vnímam nasledovne.

Prečo by viera v Boha mala byť spojená so životom v Cirkvi:

  • My, kresťania, veríme v Boha a v Ježiša Krista. Cirkev založil samotný Ježiš Kristus pri poslednej večeri, kedy lámal chlieb, dával ho druhým a hovoril im, aby keď odíde, aj oni tak roblili. Toto bola vlastne prvá omša aká sa kedy udiala. On sám odovzdal apoštolom odkaz o tom, aby takto slúžili omšu aj oni.
  • On sám ustanovil Petra ako prvého kňaza a pápeža, keď mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18)
  • Okrem toho Ježiš poslal učeníkov do sveta a hovoril im, aby ohlasovali Božie kráľovstvo. Čiže ustanovil ich ako prvých kňazov.

Prečo je podľa mňa zlý prístup veriť v Boha, no vyhlasovať, že Cirkev nepotrebujem? Lebo takto človek odporuje priamo Ježišovi Kristovi, ktorý Cirkev ustanovil. Veľmi pekne na túto tému rozpráva Róbert Bezák: „Vierovyznanie je predsa takou istou spoločenskou záležitosťou, ako uplatnenie si národnostných a etnických práv, inak by sme boli tam, kam nás chceli dostať komunisti: že viera je čisto súkromnou záležitosťou a patrí za dvere kostola. Na druhej strane, akú spätnú väzbu majú títo ľudia, ktorí k svojej viere nikoho nepotrebujú? Ja som sa vzťahu k Bohu učil aj tým, že som odpozoroval, čo robia moji rodičia, priatelia. Ľudskej reči sa človek naučí iba medzi ľuďmi, viere iba medzi veriacimi… …Aj dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, prejavujú svoje vážne úmysly tým, že toho druhého predstavia svojim blízkym, stoja za ním pred celým svetom.“

Chápem, že ľudí ku kroku „vykašľať“ sa na Cirkev môže často dohnať sklamanie, napr. z kňaza a pod. Aj tak by sme sa ale mali snažiť nájsť spoločenstvo/kostol, kde sa môžeme cítiť dobre (výhoda miest je, že je v nich viacero kostolov a človek si môže vybrať), lebo „radosť prežitá s druhými je mnohonásobne väčšia. Aj z futbalového zápasu alebo z koncertu máme väčšie potešenie, keď sme v plnom štadióne, lebo k mocným zážitkom patrí aj atmosféra a pocit, že sa o tú krásu delíme,“ dopĺňa otec Bezák.

Priatelia, snažme sa v dobrom napomínať tých, ktorí veria, no do kostola z rôznych dôvodov nechcú chodiť. Buďme pre nich svetlom a dobrým príkladom.

 

Prečítajte si odo mňa aj:

Úvaha na tému náboženstva a viery v Boha

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *