Summer in USA, 4.časť – Dunkin Donuts a beautiful wife

Ahojte 🙂 Kopírujem sem sériu mojich článkov o lete v USA, ktoré som absolvoval od júna do septembra 2015.(písal som ich pre babocky.blog.sme.sk) Chcem mať tento blog aj ako taký vlastný “denník”, preto sem dávam celý môj zdokumentovaný USA trip. Ak by vás bavili info o tom ako to v takej Ameriky chodí, kľudne si články prečítajte. Článok je z 3.2.2016

Tento blog píšem asi 4 mesiace po návrate z USA. Je to pravdepodobne môj predposledný blog o lete v Amerike, tak s chuťou užívajte.

Chcem vám predostrieť niekoľko zážitkov, ktoré ma postretli. Prvú polovicu môjho pobytu v USA som mal rannú prácu na parkovisku, kde som vyberal parkovné. Tu sa mi stalo niekoľko zaujímavých príhod.

Vždy, keď na parkovisko prišlo auto, zastalo vedľa mňa a ja som im za dennú taxu predal lístok. Vždy medzi mnou a cestujúcimi prebehlo pár slov, niekedy aj kratšie rozhovory. Podľa môjho prízvuku zistili, že nie som domáci (čo som sa všemožne snažil nedať najavo. No nevychádzalo to:) Pomerne často sa stávalo, že sa jednalo o ľudí z Európy, ktorý boli v Amerike na dovolenke. Keď zistili, že som tiež z Európy, boli veľmi radi, že tam v ďalekom svete je niekto ich a boli ku mne milí. (Áno aj mi nechávali vyššie tringelty  v porovnaní s tým, čo som dostával od Američanov). I keď najchutnejší tringelt som dostal od Američana, ktorý mi bol vďačný za to, že som mu našiel miesto, keď sme už boli takmer úplne plní. Nechal mi totižto krabicu so šiškami Dunkin Donuts. Vtedy som mal krásny deň, pamätám si to doteraz.

Fungovalo to tak, že keď som mal na parkovisku voľných posledných 10 miest, vyložil som pred vjazd tabulu FULL (to preto, lebo parkovisko patrilo hotelu a hostia prichádzali každý deň, tak aby pre nich boli nejaké parkovacie miesta). Autá aj tak občas chodili a pýtali sa, či sme naozaj Full, či sa ešte jedno miesto nenájde. Vo všeobecnosti, ľudia boli ku mne veľmi milí, keď som im to miesto našiel. Raz, keď sme už boli ale že Full Full, 0 voľných miest, prišlo auto, kde šoférovala taká typická veľká černoška s celou rodinou v aute. Opýtala sa ma, či sme naozaj plní, že už v okolí prešla niekoľko parkovísk a nemá kde stáť. Hovorím, že “Rád by som Vám pomohol, ale naozaj sme už úplne plní.” Smutná sa otočila dozadu k deťom, niečo im hovorila, pozrela na mňa a sklamane, ale s úsmevom mi hovorí: “Ok young man, that´s fine, we´ll find some spot somewhere else.”(Ok mladý muž, to je v poriadku, nájdeme miesto niekde inde). Trochu som zostal sklamaný, no hovorím si, prečo jej nepomôcť a ponúkol som jej miesto pred mojou búdkou, v ktorej som sedával – čo oficiálne miesto na parkovanie nebolo, no keď človek chcel, dalo sa parkovať aj tam. Ona na mňa vypleskla oči, na tvári sa jej vytvoril úprimný úsmev a hovorí mi: “Are you sure? Shall we park here?” Hovorím, že “Yes, you can.” Páčila sa mi jej reakcia: “Thank you sir, you are very kind. You are such a good man. You are gonna have a good and beautiful wife.” Ja už takisto plne vysmiaty jej vravím, že hej, to dúfam, bol by som rád. Nakoniec teda zaparkovala, dala mi 5 dolárov navyše a spokojne odišli celá rodina na pláž. Je to taká obyčajnejšia príhoda, ale zlepší vám to náladu, vyčaruje úsmev na tvári a dúfate, že sa jej slová ohľadom mojej budúcej ženy naplnia.

Neskôr som vymenil robotu na parkovisku za robotu na pláži, kde som prenajímal slnečníky a plážové stoličky. Poviem vám, je to jedna z najlepších brigád, aké môžete mať. Opálil som sa ako nikdy v živote, sedel som na pláži a len tak sa pozeral na more, na delfíny v diaľke, sledoval som ľudí, čo je tiež zaujímavá činnosť 🙂 V takejto práci ľudia nechávajú vysoké tringelty, čiže ďalší kúsok k celkovej spokojnosti. Tu to fungovalo tak, že ja som sedel pod slnečníkmi niekde v strede pláže, vedľa mňa vo veľkom boxe bolo 30 slnečníkov, 50 stoličiek a ľudia za mnou chodili, že by napríklad chceli 1 slnečník a k nemu 2 stoličky, tak som to všetko schytil a kráčal s nimi až na ich miesto a tam im to prichystal. Počas tej cesty k ich miestu, čo niekedy bolo ďaleko od môjho stanovišťa, sme sa rozprávali o všetkom možnom. Raz som takto kráčal s chlapíkom, ktorý keď som mu povedal, že som zo Slovenska, mi hovorí: “Oh yes, Danka Bartekova!” Alebo inokedy niekto iný: Marian Gaborik, L.A. Kings player is from your country right? Vždy som zostal milo prekvapený, že úspešní Slováci sú v zahraničí fakt známi a máme byť na koho hrdí.

Amíci sú milí, to asi viete. Oni vás inak vždy vítajú vo svojej krajine. Keď zistili, že som zo Slovenska z Európy, hneď ma vítali slovami Welcome to America! Čo je pekné. Povedali ste niekedy nejakému cudzincovi u nás, že Vitajte na Slovensku? Padne to dobre človeku, cíti sa byť prijímaný v krajine, ktorá nie je jeho domovom.

A na záver mám pre vás jednu nečakanú radu:

Ak rozmýšľate nad tým, či ísť na leto do USA alebo nie, nerozmýšľajte. Choďte!